Šebová aj Pauhofová: Obdiv k ženatému režisérovi!

Šebová aj Pauhofová: Obdiv k ženatému režisérovi!

Už odmala pre neho neexistovala iná než umelecká cesta. Aj preto režisér IVAN PREDMERSKÝ (52) ako stredoškolák trávil dopoludnia radšej v kine ako na hodinách matematiky či fyziky.
Charizmatický režisér s úsmevom hovorí, že umelecké prostredie nasával od detstva a obrazne ho oddojčilo divadlo.

„Mama sa venovala bábkoherectvu, hoci pôvodne bola učiteľkou, otec vyštudoval pražskú Akadémiu múzických umení. Stretli sa v žilinskom bábkovom divadle,“ spomína bratislavský rodák. Divadlo, to bola pre neho nedeľa aj vo všedný deň. Sedával v zákulisí a pozeral sa na inscenácie. Časom ich ovládal tak, že vedel, kto z hercov čo urobil naschvál či niečo zámerne pokazil.

A keď sa jeho otec stal dramaturgom vysielania pre deti a mládež v Slovenskej televízii, spoznával ďalšie zákutia hereckej a filmárskej brandže. „Trávil som s ním dni v štúdiu alebo v exteriéroch, sedával som pri strihačoch. Skrátka, všetko toto ma formovalo bez toho, aby som si to uvedomoval,“ usmeje sa Ivan. A jeho staršieho brata Juraja rovnako – je hercom.

Zháňal som ospravedlnenky
To, čo ako dieťa odpozeral v zákulisí, začal zúročovať. Mal osem rokov, keď napísal svoju prvú hru. „Volala sa Dvere a obsadil som do nej deti z bytovky aj z dvora, kde sme bývali. Ešte aj dnes by som ten rukopis niekde našiel,“ hovorí Predmerský a so smiechom dodáva: „Ako desaťroční sme s kamarátom hrávali predstavenia v škôlkach. Bez nároku na honorár.“ Hoci ho to ťahalo k umeniu, pri výbere strednej školy sa musel prispôsobiť okolnostiam. V časoch, keď sa mal z Ivana stať stredoškolák, totiž konzervatóriá neexistovali. Rozhodol sa teda pre humanitný smer na gymnáziu.

Spomína: „No už na prvom rodičovskom združení sa rodičia dozvedeli, že pre malý záujem humanitný smer rušia a všetci žiaci prechádzajú na prírodné vedy.“ Vôbec ho to nepotešilo. Našťastie mal profesorku, ktorá jeho „vzletnejšiu“ dušu chápala a nesnažila sa z neho na predmetoch ako matematika či fyzika vytiahnuť viac. A Ivan bol spokojný so stabilnou, priemernou známkou. „Niektoré dopoludnia som trávil radšej v kine ako v škole. A potom som kade-tade zháňal ospravedlnenky.“

Praha? To bol šok
Po gymnáziu sa rovnako ako jeho otec prihlásil na Akadémiu múzických umení v Prahe. Prečo si zvolil českú metropolu? „Pretože som chcel študovať bábkovú réžiu a dramaturgiu a to sa inde nedalo. Bolo to ešte za čias socializmu. Vďaka tomu sa mi neuveriteľne rozšírili obzory aj napriek tomu, že som vyrastal v prostredí nasiaknutom kultúrou. Neviem si predstaviť, či nejaký mladý človek môže v dnešnej dobe zažiť niečo podobné,“ hovorí s nadšením Predmerský.

Priznáva, že to bol pre neho šok, no v pozitívnom zmysle slova. Škola ho napĺňala, vraj si nespomína, že by sa na niektorej prednáške nudil, či už išlo o režijnú tvorbu, dejiny umenia, alebo o animovaný film. Vďaka spolužiakom a zahraničným študentom spoznal iné kultúry a okrem toho, Praha mala v tých časoch inú, akoby mystickejšiu atmosféru. Po Karlovom moste sa prechádzal bez toho, aby narážal do davov turistov. „Keď som sa vrátil, aj napriek novým poznatkom som sa stále držal pri zemi. Ale to, čo som sa v škole naučil a skúsenosti z rôznych tamojších projektov, som sa snažil začleniť do svojej tvorby doma,“ vysvetľuje režisér, ktorý gro svojej súčasnej tvorby realizuje pre Televíziu JOJ. AJ

Keď vyrástli, sú rovnakí  
Za svoju kariéru si toho veru vyskúšal viac ako dosť. Po vysokej škole pol roka pôsobil v nitrianskom bábkovom divadle, potom prešiel do Slovenského rozhlasu, ako najmladší režisér. Aj preto dostal na starosť Detskú rozhlasovú dramatickú družinu. „Priznávam sa, že zo začiatku sa mi do toho veľmi nechcelo. Ale keď súhlasili, že ju môžem prispôsobiť svojim predstavám, prijal som to. Nechcel som, aby sme mali v súbore sto detí, z ktorých by účinkovalo desať. Ale radšej nech ich máme len desať a so všetkými sa dá pracovať,“ spomína Predmerský. Okrem práce v rozhlase pôsobil zopár rokov aj ako pedagóg v Divadelnej škole LUDUS. Vychoval početnú generáciu dnešných úspešných hercov, či už pre dabing, film alebo pre televíziu. Napríklad Marka Fašianga, Kamila Kollárika, Juraja Hrčku, Táňu Pauhoufovú, Dana Heribana či Zuzanu Šebovú, s ktorými aj v súčasnosti spolupracuje. Ako sa z jeho pohľadu zmenili?

Majú pred ním rešpekt alebo ho berú ako kamaráta zo svojich detských čias? „Stretávali sme sa do ich stredoškolských rokov. Potom sme sa pár rokov nevideli, pretože študovali na rôznych školách a pracovali na sebe. A keď sme sa opäť stretli, mal som pocit, že sme ostali tam, kde sme sa rozlúčili. Naše vzťahy sú stále rovnaké, v pohode a aj dnes sa smejeme na niektorých spoločných zážitkoch.“

Nechcel som ísť do konzervární
Režisér Ivan Predmerský je už viac ako 30 rokov ženatý a s manželkou Zuzanou vychovali dve dcéry – Ninu a Tatianu. „Zoznámili sme sa v pionierskom tábore, obaja sme tam boli ako vedúci. Po strednej škole som mal ísť totiž na povinnú trojtýždňovú brigádu do podniku, napríklad do konzervární. To sa mi však nechcelo. A keďže sa počítala aj iná letná aktivita, rozhodol som sa pre pioniersky tábor,“ vysvetľuje. Prezrádza, že už po roku chodenia so Zuzanou obaja vedeli, že chcú mať dcéry a jedna z nich sa bude určite volať Nina. „Neskôr som sa zabával na tom, že sme doma okrem manželky Ivan, Nina a Tatiana. Taká ruská trojka,“ uzatvára so smiechom režisér.

Odkiaľ ho poznáte?
Ivan Predmerský je rozhlasový a televízny režisér. Začínal v Slovenskom rozhlase, pôsobil ako pedagóg v divadle LUDUS, neskôr v Slovenskej televízii, Televízii Markíza a v súčasnosti spolupracuje predovšetkým s Televíziou JOJ – režíroval Súdnu sieň, sitkom Mafstory, seriály Divoké kone, ZOO a jeho najčerstvejším počinom je rodinný seriál Prázdniny.

Koľko mám rokov?
Pri osobnom stretnutí by ste režisérovi určite netipovali, že pred pár rokmi oslávil päťdesiatku. „Nie je to fráza alebo póza, ale svoj vek som nikdy neriešil. Keby ste sa ma pred časom opýtali, koľko mám rokov, musel by som sa zamyslieť a vyrátať to. Vek pre mňa nie je podstatný, rozumiem si aj s desaťročnými deťmi aj s ľuďmi staršími odo mňa,“ hovorí Ivan Predmerský

Je režisérom úspešného seriálu TV JOJ Prázdniny. Projekt sa rodil spoločne so scenáristami Stanom Guštafíkom a Kristínou Cibulkovou viac-menej u Kristíny v kuchyni. Preto tento tím režisér nazval Tvorivá kuchyňa. „Pre mňa je základom text, na ten si potrpím a moji spolupracovníci vedia, že ak sa mi niečo nepáči, vrátim ho. K scenáru Prázdnin som nemal jedinú pripomienku. Ani som nemohol, keďže som bol pri jeho tvorbe,“ pochvaľuje si so smiechom.

Úprimne ho teší, že seriál si diváci tak obľúbili, a prezradil, že už sa pracuje aj na jeho druhej sérii. Hoci konečnú verziu seriálu videl desiatky ráz predtým, ako prišiel do vysielania, pozrie si ho aj na televíznej obrazovke. Nevyčíta si pri niektorých záberoch, že ich mohol spracovať inak? „Nie. Aby som takej situácii predišiel, pokúšam sa jej zamedziť už pri spolupráci na scenári aj pri samotnej realizácii. Snažím sa pozerať na seriál ako divák a s určitým odstupom,“ odpovedá Predmerský.

Autor: Alena Jurisová/BŽ
Foto: foto TV JOJ – Stanislava Topoľská, archív I. P

Zena

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

Podobné články

"Najnovšie z Úspešné ženy (aj muži)"

Poradňa

Neprehliadnite